Svedectvo

Vo veku 23 rokov som uveril v boha na základe svedectva človeka menom Ian McCormack. Prebehlo to tak, že keď vo svojom svedectve vravel,ako pred smrťou počul hlas,ktorý mu vravel:“Ak odpustíš týmto, odpustím aj ja tebe tvoje previnenia.“ Aj ja som si vtedy spomenul na ľudí,čo ublížili mne a povedal som,že odpúšťam,zrazu som sa rozplakal.Neskôr nato, stalo sa to počas noci, „prisnil“ sa mi strašne živý sen. Šiel som cez také ponuré miesto, plné nedostavaných domov. Prechádzal som tadiaľ, až som do jedného z nich vošiel. Sedeli tam dvaja chlapi. Keď ma zbadali, jeden z nich vyskočil na nohy a zaútočil na mňa s takým špicatým zahnutým nožom. Začal ma s ním bodať. Skúšal som sa brániť, ale nemal som šancu. Až mi nakoniec prerazil triceps, otočil nôž a prerezal mi sval včetne tepny, na základe čoho som veľmi rýchlo krvácal. Spadol som na zem,on ma držal pod hlavou a vravel: „Neboj sa!“, zatiaľ čo ja som sa ho pýtal: „Prečo?“. Lapal som po dychu, až som napokon dodýchal. Bolo to veľmi živé, a až pri poslednom výdychu som sa zobudil celý spotený. Na druhý deň sa mi všetko zdalo iné, krajšie.Zároveň som sa cítil zvláštne nepríjemne, čo mi vadilo. Vtedy ma ani nenapadlo čítať bibliu, alebo ísť do kostola. Vydržal som to tak cca 2 týždne a potom som poprel čo sa stalo, čo bola tá najhoršia vec, čo som mohol urobiť. Nevedel som, že v písme sa píše o ľuďoch, ktorí popreli, že by im bolo lepšie sa nikdy nenarodiť. Týmto sa to uzavrelo a život išiel ďalej. Ja som na všetko zabudol, ako keby sa to nikdy nestalo….

Vo veku 26 rokov, po troch rokoch nato, raz v noci (stalo sa to počas spánku, ja som však nerozoznal rozdiel), zvonil mi mobil, volal mi môj brat. Povedal: Príď ku mne potrebujem sa s tebou rozprávať.“ Poobliekal som sa a krok za krokom som prešiel k nemu domov, tam som zazvonil, on otvoril dvere, pozdravili sme sa a ja som sa ho opýtal: „Čo po mne chceš?“. Prešli sme z chodby do detskej izby a tam bol laptop a mobil. Povedal mi: „Sadni si za počítač a začni kresliť.“ Ukázal mi, v ktorom programe mám pracovať a povedal: „Kresli!“. Ja som sa bránil, nakoľko v kreslení nie som moc dobrý, ale on nástojil na tom, aby som kreslil. A tak som začal. Neskôr mi svitlo, že robíme vlastne počítačovú hru. Pýtal som sa ho, prečo chce, aby som to robil, ale on nástojil na svojom. Vždy, keď sme dokončili určitú pasáž, na stránke, kde boli rôzne videá, mi púšťal reakcie ľudí na konkrétnu časť, čo som urobil. Bolo to zvláštne, no vždy, keď došlo na ďalšiu pasáž, boli tam nové a nové videá. Naraz sa ma opýtal takú, pre mňa zvláštnu otázku. Opýtal sa: „Čo urobíme s otcom?“. Na to som sa zarazil a opýtal som sa ho: „Ako to myslíš?“. On odpovedal: „Veď vieš, kričí na nás, je zlý atď.. Ja som mu na to odpovedal: „Je to tvoj otec a nech je akýkoľvek, budeš si ho ctiť a vážiť, nech je situácia akákoľvek, jednoducho mu to odpustíš. Na to som si uvedomil, že toto bola myšlienka, ktorá mi v minulosti preblysla hlavou a rozplakal som sa. Pýtal som sa: „Ako je možné, že to vieš? Nikdy som ti o tom nerozprával.“ Neodpovedal. Naraz som ako keby precitol a povedal som: „Ty nie si moj brat, kto si?“ On na to: „Nie som?“ Pýtal som sa: „Kto si, keď nie si môj brat?“ Neodpovedal. Skúšal som sa to pýtať asi päťkrát, no žiadna reakcia. Nakoniec som do neho strčil. Povedal: „Upokoj sa.“ Na to som povedal: „Neviem kto si, ale ide z teba pokoj a to mi stačí.“ Po nejakej chvili mi ukázal tú vec, ktorú som tam kreslil, už hotovú. Opýtal som sa: “Odkial to máš?“ Povedal: „No dobre, poď sem do chodby.“ Ja som sa postavil na jednu stranu a on na druhú. Povedal: „Prejdem rovno k veci.“ Opýtal sa: „Baví ťa to takto žiť?“. Povedal som: „Čo máš na mysli?“ Odpovedal: „Už si mal byť dávno ženatý!“ Na to som chcel ku nemu pristúpiť bližšie. Povedal: „Nechoď ku mne! Si špinavý!“ Zarazil som sa: „Ako to myslíš?“.“ Bol som zmätený: „Tak prepáč. Ak tak, ja sa pôjdem umyť.“ „To sa nedá umyť.“ V tom sa mi na rukách objavili odporné fľaky. Začal som byť nervózny a začal som sa škrabať. Vravím: „Čo to je?“ Po chvíli to zmizlo a na to mi vraví: „To sa dá umyť iba jedným spôsobom. Aj syn sa za vás dal a vy si tu stále robíte to svoje. Povedal som:”Brácho, však ty nemáš syna.” Povedal: ”Prestaň ma urážať.“Pred chvíľou si vravel, že nie som tvoj brat. Povedal som: “Čo som teda spravil?“ Povedal: “Pozri Miro, ty si spravil v 23 rokoch obrovskú chybu, keď si poprel, čo sa stalo.“ Syn si však myslí, že by si mal dostať ešte jednu šancu a potom, čo som tu videl, si to myslím tiež. Chceš ešte jednu šancu?“ Odpovedal som: „Ak je to tak dôležité ako mi vravíš, tak áno“ Odpovedal: „Dobre. Za chvíľu sa dozvieš podrobnosti.“

Zrazu som sa ocitol vo voľákej miestnosti a počul som už len hlas. Povedal:„Ahoj Mirko, budem ťa prevádzať miestnosťami, v ktorých budeš prechádzať druhým pokúšaním. Spýtal som sa: „Kto si Pane?“ On mi odpovedal: „Ja som syn.“ Povedal som: „Odpusť Pane, nechcel som to takto pokaziť.“ On povedal: „Nie som tu kvôli tebe, ale kvôli Mirovi, ktorý sa ešte len má narodiť.“ Nechápal som, ale bol som ticho. Povedal: „Prezri si túto miestnosť!“ Bola stará, a mala popri stene schody do hora. Povedal som: „Čo tu mám robiť?“ „Len si to tu prezri.“ Takto sme prešli cez x ďalších miestností. Na záver sa opýtal: „Prezrel si si ich dobre? Chceš sa niečo opýtať?“ Odpovedal som, že prezrel, a že nemám otázky. Povedal:„Dobre ideme ďalej.“

Zrazu som stál pred kostolom v Liptovskej Ondrašovej. Zase som počul len hlas: „Choď dnu!“ Tak som vstúpil. Povedal: „Prezri si to tu a presuň sa ku obrazu pri oltári. Dobre si ho prezri (je tam ako Ježiš ťahá Petra z vody). Potom povedal: „Presuň sa doprava za dvere. Zavri za sebou a čakaj.“ Za dverami som počul hlasy. Opýtal som sa: „Pane, čo sa tam deje?“ Povedal: „Je tam sviatosť večere. Len stoj a počúvaj!“ Neodolal som a skúsil som otvoriť dvere. Naraz všetko stíchlo a povedal: „Dobre .Toto už viac nerob. Zavri a čakaj, kým ti nepoviem.“ Zavrel som a pokračovalo to. Celé sa to po nejakej dobe skončilo a povedal: „Keď ti poviem, presunieš sa ku druhému východu a na môj pokyn prejdeš dverami.“ Súhlasil som. Povedal: „Môžeš vojsť.“ A opäť tam stál môj brat. Povedal: „Počkaj, ešte počkáme na otca.“ Po chvíli som sa otočil a za mnou stál môj otec (vravím tu o podobizni môjho otca a brata). Otec povedal:“Chceš sa nás niečo opýtať?Odpovedal som:“Áno, ktorý ste ktorý?“ Na čo sa rozosmiali a ja s nimi. V tú chvíľu som sa cítil veľmi dobre. Potom sa prestali smiať a otec povedal: Tvoj starý otec je na teba tak hrdý a ty si urobil takúto Vec. Povedal som mu:“Pane môj starý otec nikdy neveril a ani do kostola nechodil.“ Odpovedal: „To už nechaj na mne, ja posúdim, kto kde skončí. Pristúpime k veci. Miro čaká ťa ťažké obdobie, nakoľko si poslal preč jedinú osobu, ktorá stojí medzi tebou a zlým.“ Opýtal som sa: „Akým zlým?“ Povedal: „Keby tu bol, roztrhal by ťa.“ Povedal som: „Prečo? Čo som mu urobil? Však ja ho ani nepoznám.“ Odpovedal: „To nevadí. Je tomu tak preto, lebo vám som dal a jemu nie.“ Na čo som povedal: „Tak mu daj z môjho. Ja mám dosť.“ Rozosmial sa. Pozrel na syna a povedal: „Vidíš a takýto človek mal skončiť na tom mieste.“ Opýtal som sa: „Na akom mieste?“.Odpovedal:„Pri zlom.“. Tak som sa opýtal: „Prečo mi vlastne dávaš ešte šancu?“. „Lebo si nemal dosť času. Problém je v tom, že budeš musieť tú cestu zopakovať a ku tomu ešte prejsť druhé, raz tak silné pokúšanie a navyše, keď tým prejdeš, budeš musieť o tom svedčiť pred ostatnými.“ Opýtal som sa: „Pred koľkými?“ Povedal: „Pred koľkými sa len bude dať, pretože ak to neurobíš, bude to horšie, ako keby si poprel.“ Povedal som: „Však mi nikto neuverí.“ Povedal: „To nevadí. Hlavne o tom nemlč. Pozri sa. My tu stojíme pred tebou, síce v podobizni tvojho otca a brata, ale sme tu a to nesmie zostať zamlčané.“ Povedal som: „Dobre teda, budem o tom hovoriť.“ Ešte dodal: „Ničoho sa neboj. Všetko bude v poriadku.“ Opýtal som sa: „A čo mám teraz robiť?“ Odpovedal: „Rob si čo chceš. Keď príde čas, na všetko sa rozpomenieš, niečo ti ešte ukážem a potom sa rozlúčime.“

Naraz sa zase zmenilo prostredie a ja som stál v miestnosti, bolo na nej zvláštne to,že jedna stena bola presklená, sklo však nebolo číre, nebolo cez to vidno presvitalo však cez to svetlo žltej farby a pulzovalo. Opýtal som sa:“Čo je toto?“ A naraz som zase počul už len hlas. Povedal:“Čo myslíš,že to je?“ Povedal som: „Nonakoľko viem, s kým sa rozprávam, tak zrejme to bude moja duša.“ Povedal: “Správne, a teraz pozri.“ Naraz pred to prišla voľáka bytosť tmavosivej farby, chytila sa tej steny a tá začala celá horieť. Pán povedal: „Pozri, čo sa s tebou v tomto okamžiku deje.“ Zrazu som bol vo svojom dome,sedel v kresle a plakal, nemohol som nič robiť. Opýtal som sa: “Prečo ho necháš ma takto trápiť?“ Povedal: “Ty tým musíš prejsť, aby sa on nemal na čo vyhovárať a keď tým prejdeš, tak o tom povieš.(Táto situácia sa reálne stala, na kvetnú nedeľu, mal som 30 rokov, vtedy som to pociťoval ako silné emocionálne utrpenie. Bol to môj najťažší deň druhého pokúšania. Potom to už slablo).

Na úplný záver som sa objavil na zvláštnom mieste zaliatom do hmly presvietenej svetlom, všetko bolo biele (jednofarebné). Stála tam postava. Tvár som nevidel – žiarila, len obrys. Povedal: „Pristúp bližšie,ešte ti niečo ukážem. Otoč sa a pozeraj.“ Z hmly sa začali vynárať postavy. Opýtal som sa: „Kto sú tí ľudia? Týchto poznám, týchto zase nepoznám.“ Odpovedal: „Títo sú tu preto, lebo ty si nemlčal. Povieš im to, však?“ Jeho pokojný hlas vo mne dodnes rezonuje a ja som povedal: „Áno, poviem.“ Vravím vám, ak nájdete (uveríte) v Ježiša vo svojom srdci a ústami to vyznáte, nesmiete zaprieť. Raďte sa s farármi, alebo so skúsenejšími kresťanmi. Oni vám povedia, čo treba robiť. A tým sa to všetko skončilo.Znova som uveril vo veku 29 rokov rovnakým spôsobom, a celistvý obraz toho, čo sa vlastne deje, som si postupne vybavil v stredu pred zeleným štvrtkom. A rozprávať som začal na Veľký piatok vo veku 30 rokov.

Link na video na internete: http://www.youtube.com/watch?v=-gftIkjpU14&feature=youtu.be